jozefmarec

Je to už tak hlboko zaužívané, že sa nad tým asi málokto zamýšľa. Prisudzovať zvieratám zlé, negatívne až hrubo odporné ľudské vlastnosti. To je zviera, zverstvo, hovädo, hyena, hyenizmus, veď viete. To je však len náš pohľad na vec, podvedomá skotomizácia našich zlých stránok za účelom vytvorenia dojmu, že na svete existujú ešte horšie tvory ako človek. Ale neexistujú. Ba ani tie hyeny. Prečo aj? Že žerú zdochliny? To je len mýtus človeka, ktorý vo všetkom vidí zlo. Kto na peci sedí, druhého tam vidí a hyenu považuje za symbol priživovania sa na cudzom nešťastí.
Len pre vysvetlenie – hyena samozrejme zdochliny žerie, ale 95% svojej potravy si uloví, lebo je najzdatnejší lovec zo všetkých šeliem. A keby mala moderné guľovnice s deštrukčným strelivom, tak si uloví 150% potravy. No…
Pri svojich potulkách po kysuckých osadách som robieval výskumy starodávneho spôsobu života. Mojimi partnermi boli samozrejme všetko starí ľudia- pred 10-15 rokmi ešte 90 ročný človek pamätal mnoho a veci ktoré som zhromaždil už niky nikto nezíska. Mal som cca 50 starkých a stareniek, ku ktorým som sa opakovane vracal už ako domov. Prirástli mi veľmi k srdcu a miloval som ich. Postupne sa mi žiaľ, vytrácajú.
Jedna ma mala extra rada. Čiperná, zlatá babenka, zdravá v 88 rokoch ako repa, úplne sebestačná, dobrá nálada a humor boli jej liekmi. Mala domček vo vrchoch. Jedného dňa však bol zamknutý, záhradka spustnutá, zarastená. Zlá predtucha, nuž ale čo, každý tam musí. Najbližší sused sa mi najprv otočil chrbtom, až keď sa mi lepšie prizrel, to z neho vyliezlo.
Viete reku, nikto tomu nechcel veriť, že ako zíde zo sveta. Prepísala dcére ten domec ešte za života, viete a dcérenka ho predala nejakému Moravčíkovi na chatu. A materi oznámila zo dňa na deň, že pôjde do starobinca. Nuž a viete, keď kdesi prežijete celý život. Mater sa jej obesila od žiaľu, hentam dolu pri potoku na jelši. Sme ju zrúbali a spálili. Však tá sviňa z pekla nevyzrie…
Neviem, možno v mestských sídlach to nie je také vypuklé, ale na vidieku sú mnohí seniori k svojmu bydlisku veľmi pripútaní. Sú zakorenení hlboko v tej zemi, v prostredí dôverne známom, čo im pripomína celý života ako kronika. Prípadov aký popisujem poznám nespočet. Starkí robia obrovskú chybu, že prepisujú obydlia svojim nehodným deťom už za života. Motivácia je rôzna – od nekritickej(?) lásky až po zneužitie oslabených mentálnych funkcií, čo býva často. Mnohí síce majú v zmluve klauzulu na dožitie, ale nie na doopatrovanie a to je vraj rozdiel! A tak, akonáhle sa ratolesť stane majiteľom nehnuteľnosti, osud pôvodného majiteľa- rodiča býva často hodne nahnutý, aj keď tam žije. Nedaj boh, aby sa ocitli v nemocnici! Ak tam dlhšie pobudnú, nemajú sa kam vrátiť a sú z nich de facto bezdomovci. Potom blúdia nemocničnými oddeleniami, akútnymi, chronickými a niekedy sa „zázračne“ vybaví starobinec za pár dní, hoci bežne to trvá aj rok. Lebo v poradovníku sa čaká na miesto, kým niekto umrie…
Aká je hlboká láska k rodnej chalupe svedčia aj dva prípady z mojej záchranárskej praxe. Ako cez kopír. Napriek protestom stareniek ich donútili príbuzní odísť do nemocnice, zavolali záchranku a bolo. Napriek tomu, že klinický stav oboch žien nebol nijako dramatický, ani jedna transport neprežila. Umreli v sanitke od žiaľu, lebo asi tušili, že sa už do svojich domcov nevrátia. Ak by sme toto nazvali hyenizmom, veľmi by sme hyenám ublížili.
Môj posledný blog na túto tému mal na moje pomery veľkú čítanosť a odozvu. Zrejme mnoho občanov cíti a zmýšľa ako ja – že naši rodičia by mali dožívať a umierať medzi nami, pokiaľ samozrejme pre vážny stav nemusia byť v nemocniciach. To ma teší. Diskusia bola tiež viac menej v tomto duchu, hoci segregácia seniorov do ústavov má aj veľa zástancov. Väčšina z nich to akiste nemyslí zle. Veď starkí sa tam majú dobre, niektorí tam dokonca pribrali a niektorí sa tam dokonca sami pýtajú. Nuž, niekedy ani nemajú na výber, tak sa radšej pýtajú, dôvody vedia len oni. Ale radi tam isto nejdú. Ešte aj v tej chvíli, keď egoizmus niektorých detí vrcholí a pripravia starkých o všetko, ešte aj vtedy víťazí ich láska k svojim deťom nad ich vlastnými prirodzenými potrebami- mať svoj domov. No veď nech majú radšej ony, nech si pomôžu, veď ja už nič nepotrebujem a tak podobne. Ale potrebujú.
Ja samozrejme dobre chápem, že nejaké tie ustanovizne s týmto zameraním byť musia. Aj detské domovy beriem ako nutné zlo, keď niet inej cesty, hoci pre každé dieťa je najlepším riešením funkčná rodina, hoci náhradná. Ale niekedy to naozaj nejde. U seniorov je to o to horšie, že deduška či babičku si nikto neadoptuje. Ani neviem, či by mohol zo zákona, pokiaľ nie je senior zbavený svojprávnosti. Na druhej strane aj domov dôchodcov môže byť vykúpením. Ak nehodný syn oberie matku o dôchodok, ktorý prepije, mláti ju ako žito, človek ktorému chlast vygumoval všetky city a svedomie. Alebo ak naozaj nikoho nemá, bol(a) bezdetný a nemá žiadne príbuzenstvo.
Áno, niekedy je to lepšie. A myslím, že aj zástancovia domovov dôchodcov to väčšinou takto mysleli, pokiaľ ovšem nemali nejaké výčitky svedomia sami zo seba. Lebo sa mi ušlo aj takého kádrového posudku, že som bezcitný hlupák. A že píšem populisticky a ľúbivo. No nie som si istý, či sa o niektorých odporných javoch dá písať populisticky a ľúbivo, hlavne keď mierim do vlastných radov. Nuž čo. Neriešil som ani kvalitu opatery, ani postavenie ošetrovateliek a opatrovateliek v DSS, o tom tento blog nie je. Problém, ktorý som chcel otvoriť je niekde celkom inde.
V princípe vôbec nezáleží na tom, aká je opatera, či tam deduško priberie, či sa tam sami pýtajú, či je to tak alebo onak. Podstata je v tom, že my tých starcov separujeme ako odpad, segregujeme ich vylučujeme zo spoločnosti, hoci patria medzi nás, sú to naši spoluobčania. UŽ ICH NEPOTREBUJEME, ZAVADZAJÚ. Ale oni majú zásluhy, mnohí sú plní lásky a oddanosti svojim deťom až za hrob. A tie nesmierne životné múdrosti a skúsenosti dnes premúdreným generáciám veľmi chýbajú. Ustúpia, odpustia, poplačú a dajú aj posledné euro z dôchodku.
V tom je ten problém. Je to diskriminácia človeka z titulu veku. Hoci, vedia byť aj „užitoční“. Aj preto si ich spoločnosť možno takto pekne v ohrádke pleká a pestuje. Pod spoločnosťou myslím štát a samosprávy, miestnu aj regionálnu. Lebo veď to poznáte – keď príde komisia s urnou v deň volieb do domova, PŠM( to je starý vojenský výraz – politické školenie mužstva, inak aj vymývania mozgov) už prebehlo a kto nepochopil, tomu milá pani sestričke pekne vezme trasľavú ruku a spoločne zakrúžkujú meno. Pravda- sestrička musí byť tá „správna“ a meno ešte „správnejšie“. A starký neprotestuje, lebo sa bojí. Že keď bude potrebovať čistú plienku, tak ju dostane až večer. Šikana v DSS kapitola sama o sebe a nevravte mi, že nie je!
To im v ten deň vecne príslušný potentát, či jeho strana zorganizujú aj heligonkára, zaspieva sa, zaspomína, poje sa gulášu a 4 roky zasa nič. A byť po toľkých rokoch aktívneho života plnohodnotným občanom raz za 4 roky, to je veru smutné. Ale zasa- viete koľko to je voličov? Tisíce. A viete kto obsadil všetky riadiace funkcie v DSS? No predsa zriaďovateľ a zriaďovateľ – to je predsa politika. Všade sú politickí nominanti. Trochu odbočím. Ja nie som až taký vysadený na socializmus, ale ak mi niečo vadilo, tak stranícka kádrová politika. VÚML bol kvalifikáciou na všetko a tak súdruh mohol riadiť jadrovú elektráreň, ale rovnako tak aj textilnú fabriku. Dnes je to absolútne rovnako. Veterinár je riaditeľom národopisného múzea, poštár ministrom zdravotníctva. Hlavne, že si náš. A voličský potenciál v starobincoch je nemalý. Tak tam treba našich, hoci – aby som bol spravodlivý, mnohí sú ľuďmi na svojich miestach a robia svoju robotu dobre. Ale mnohí nie sú všetci.
No nič. Postavenie seniorov na Slovensku je na plač. Nezlyhávajú len príbuzní a ak tak aj vinou spoločnosti. Lebo tá ostáva obrovským dlžníkom tých, čo sa o svojich rodičov starajú doma. Namiesto aby im pomohla, kladie im polená pod nohy. Spoločnosť potrebuje mať stádočko v chlieviku. Ale kultúrna spoločnosť by z tých obrovských daní, čo z nás zdiera, mala dopriať aj príbuzným, aby sa mohli dôstojne o svojich blízkych postarať. Aby sami neostali sociálne odkázaní, ak obetujú časť svojho produktívneho veku doopatrovaniu vlastnej matere, aby im mal kto pomôcť v prípade, že sami nevládzu aby mali prostriedky na zaplatenie ošetrovateľky na úkony, aby jednoducho mali primerané podmienky na dôstojný život a dožitie. Vyšlo by to oveľa lacnejšie, ako drahá prevádzka DSS. Ale to by podľa kritérií našich top politikov nebolo to správne prerozdelenie národného dôchodku. A tak je vo vzťahoch spoločnosti k starým ľuďom mnoho domnelých úkazov z ríše zvierat. Ale je to hlboký omyl. Nič také ako zvlčilosť, hyenizmus, neexistuje. Existuje len ľudská ľahostajnosť, chamtivosť, pohodlnosť, atď.
To medvede a isté etniká majú oveľa viacej práv. Sú zákonom chránení. Starci nemajú žiadne práva. Ako to u nás všetko vyzerá, ani na život. Vari to videl svet, strkať peniaze každý mesiac niekomu, kto nič nerobí, len polihuje a na nemilobohu troví eurá patriace oligarchom?
Zdá sa vám to populistické a ľúbivé a účelové? Nevadí, nech. Asi aj je. Ale ja mám tých starcov úprimne rád. A je mi jedno, kto si o tom čo myslí. Pociťujem hlboké opovrhnutie k politikom, ktorí to zavinili. Lebo na obhajobu príbuzných musím povedať, že niekedy konajú účelovo z pudu sebazáchovy v spoločenskom a legislatívnom prostredí, ktoré im inú možnosť z ich pohľadu (domnelo) nedáva. Sociálne slabá komunita musí niekedy obetovať slabších členov, aby prežila. Kedysi, keď mali matere veľa detí, pomáhali si rôzne. Niekedy ich predali, niekedy len tak odložili a poznám aj prípady chronického trávenia istou bylinou. Chronická otrava vyzerala ako suchoty a dieťa umrelo behom pár týždňov
Aj dnes núti slovenská realita obetovať niektorých slabších a bezbranných jedincov. Dnes tento sociálny kanibalizmus postihol našich rodičov a prarodičov a zajtra to budú mnohí z nás. Napadlo vás to niekedy? Lebo žiť treba mladším a schopnejším. No na druhej strane zasa- moja osobná skúsenosť je taká, že do starobincov odkladajú svojich rodičov viac bohatí ľudia, pre ktorých by bola hračka zaplatiť domácu starostlivosť a sociálne ďaleko slabší sa o svojich postarať vedia aj za cenu uskromnenia. Nuž, potom sa v tom vyznaj. Asi preto, že je tu ešte čosi, čo sa dnes už veľmi nenosí. Synovská láska. Onoho času som napísal, že deti potrebujú veľa lásky a veľa disciplíny. Starci už potrebujú veľa len tej lásky. Lebo mnohí jej za života veľa rozdali.