jozefmarec

Trochu vedy na začiatok. Pôvodcom chrípky je RNA vírus zo skupiny ortomyxovírusov, ktoré sa delia do dvoch rodov. Prvý rod obsahuje podľa klasifikácie WHO typ A a typ B. To sú klasické chrípkové vírusy zodpovedné za epidémie. Vírus chrípky typu C je geneticky stabilný a spôsobuje len sporadické ochorenia. Od predošlých dvoch sa líši biologickými a morfologickými vlastnosťami a je epidemiologicky a klinicky bezvýznamný.
Chrípka(influensa). Pre mnohých z laikov banálne ochorenie, na ktoré stačí celaskon, teplý čaj a potná kúra, prípadne deň- dva v posteli( v tom lepšom prípade). Ale ono to nie je celkom tak. Toto kontroverzné ochorenie je i napriek v posledných desaťročiach deklarovaným úspechom lekárskej vedy a medicíny vôbec stále tŕňom v päte výskumníkom, odborníkom na vecne príslušné odbory- virológia, epidemiológia, vakcinológia, infektológia, vnútorné lekárstvo, ba aj intenzívna medicína a hlavne je závažným problémom celého zdravotníctva, ba celej spoločnosti, problémom s veľkým ekonomickým a sociálnym dosahom. A vyzerá to, že ešte dlho bude robiť všetkým vrásky, lebo totálne víťazstvo nad chrípkou je úplne v nedohľadne. Taký maličký vírus, mikročastica síce živej, ale samostatného prežívania neschopnej hmoty…
Je veľmi pravdepodobné, že po skončení terajších mrazov a po skončení dovoleniek a prázdnin, kedy nastúpi teplejšie, ale rizikovejšie počasie a znova začne väčšia migrácia obyvateľstva do škôl a na pracoviská, vypukne chrípka naplno. Na internete nájdete množstvo návodov ako na chrípku, hoci to ani nie je potrebné, lebo ochorenie „v plnej paráde“ každého donúti pomáhať si. Nie je to nič zložité, pri tzv. klasickom priebehu naozaj stačí pokojový režim, dostatok teplých( nie horúcich!!!) tekutín a nejaký ten paralen. Zvýšený prívod vitamínu C je vhodný tiež.
Chrípka má však mnoho klinických podôb a pomerne vysoké percento komplikácií. Nemám údaje o presných číslach a ak aj existujú, nie sú dôveryhodné. Do štatistík o výskyte chrípky sa totiž uvádzajú nie prípady chrípky, ale tzv. ARI – akútne respiračné infekcie. Presná diagnostika chrípky určením buď hladiny protilátok v krvi, alebo dnes už bežne dostupnými molekulárne – genetickými metódami tzv. PCR sa dnes síce robí celkom bežne, ale len v vyslovene opodstatnených prípadoch. Ak by som tom mal odhadnúť, koľko prípadov je naozaj presne definovaných identifikáciou chrípkového vírusu, tak sú to desatiny percenta. To je prvý dôvod, druhý dôvod je ten, že komplikácie chrípky sa tiež tým pádom hlásia veľmi zriedkavo a tak je verejnosť vlastne nechtiac skutočným výskytom komplikácií informovaná nepresne, hlavne na podklade odborných odhadov a klinického obrazu. Jedno je však isté – úmrtia na komplikácie chrípky sú dnes bežné a sú to hlavne zápaly pľúc u rizikových osôb, prípadne mimoriadne vnímavých jedincov.
Ale poďme po poriadku. Prečo je vlastne chrípka taká „mrcha“? Akiste aj pre priebeh ochorenia samotného, ale hlavne preto, lebo bráni vývoju univerzálnej očkovacej látky, ktorá by dlhodobo chránila organizmus podobne ako napr. očkovanie proti osýpkam, detskej obrne a podobne. U chrípky to možné nie je. Je to genetický bandita, terorista a prefíkaný nepriateľ. Jej vírus podlieha takmer ročne sa vyskytujúcim genetickým modifikáciám, kedy sa menia povrchové antigény vírusu. A to práve tie, voči ktorým je namierená vakcinácia. Tá by mala zabezpečiť tvorbu protilátok, ktoré by vírus okamžite po vstupe do organizmu eliminovali. Žiaľ, zmeny povrchových zásahových miest na telese vírusu( virión) urobia predošlú vakcínu slepou a minimálne, resp. vôbec neúčinnou.
Hlavné geneticky podmienené povrchové antigény, ktoré vírus chrípky determinujú pri identifikácii a podliehajú zmenám, sú dva. Hemaglutinín (H), ktorého sa identifikovalo doposiaľ 14 typov( H 1-14) a neuraminidáza( N) – tej je 9 typov( N1- 9). Genetickými mutáciami sa môžu tieto antigény na povrchu viriónu teoreticky voľne kombinovať a koľko takto môže vzniknúť kombinácií radšej ani netreba počítať. Našťastie, v praxi to tak celkom nie je ale aj to, čo je celkom postačí na veľké trápenie, ktoré ľudstvo s chrípkou má. Na vine sú dva druhy mutácií, ktoré sa s relatívnou pravidelnosťou opakujú.
Najzávažnejšou mutáciou je tzv. genetický posun- SCHIFT. Opakuje sa cca čo 10 rokov a vtedy dochádza k zásadným zmenám v kombináciách antigénov H a N. Tie úplne zmenia genetické ale hlavne patogénne vlastnosti chrípky, lebo fakticky vznikne geneticky celkom nový vírus, povedzme( príklad!) H4N7. Tieto vírusy sa veľmi rýchlo potom šíria svetom v podobe tzv. pandémií a zanechávajú množstvo mŕtvych. Ľudstvo sa totiž s nimi ešte nikdy nestretlo a preto mu chýba akákoľvek prirodzená imunita. Tá sa vytvára až po nákaze a nemusí byť včas a dostatočne pripravená. Treba však povedať, že nie všetky tieto posuny prepuknú do pandémii a mutované vírusy môžu prirodzene zaniknúť. Ľudstvo však dodnes straší napr. španielská, hongkongská chrípka, ktoré zanechali milióny mŕtvych na celom svete. Predpokladá sa, že tieto nebezpečné mutácie môžu vzniknúť kombináciami vírusov ľudskej a niektorých zo zvieracích chrípok. Vtáčia a prasacia chrípka sú známe.
Avšak aj v intervaloch medzi veľkými genetickými posunmi dochádza k menším zmenám povrchových antigénov, tieto zmeny sa volajú DRIFT. Prebehnú skoro každý rok, niekedy za dva roky. Nemajú taký dramatický charakter, čo sa týka klinických príznakov, lebo nedochádza k úplnej zmene antigénnej povrchovej výbavy, každopádne však protilátky obsiahnuté v organizme po predošlom očkovaní, povedzme vlani, alebo predvlani pôsobia na ne oveľa menej ako na originálne kmene, proti ktorým boli vyvinuté a to isté sa týka aj protilátok získaných prirodzeným spôsobom prekonaním ochorenia. Každý rok môžete ochorieť na chrípku. Navyše, protilátky proti chrípke po jej prekonaní pretrvávajú v tele len pár mesiacov, necelý rok.
Vírus chrípky ako myxovírus patrí do skupiny, ktorá zahŕňa tzv. ortomyxovírusy a paramyxovírusy. Majú špeciálny vzťah ku slizniciam a koži, prípadne k nervovému systému. Je zaujímavé, že sem patrí niekoľko extra nebezpečných vírusov, ktoré spôsobujú závažné ochorenia- vírus mumpsu, osýpok, parachrípky, RS vírus, ktorý je extrémne nebezpečný pre nedonosených novorodencov, no nachádzame ho pomocou PCR metódy aj u detí oveľa starších. Tento vírus po akútnej infekcii dokáže úplne zmeniť reaktibilitu dýchacích ciest napr. na alergény a výrazne prispieva napr. ku vzniku astmy. Liek naň je určený len pre ohrozených novorodencov.
S chrípkou je problém v tom, že podobné príznaky( nie však rovnaké, viď nižšie) ako ona môže v sezóne chrípky spôsobiť okolo 200 ďalších vírusov. Prím hrajú medzi nimi tzv. rhinovírusy. Ako už sám názov napovedá ( z gréčtiny rhinos- nos) spôsobujú hlavne málo horúčnaté ochorenia s bohatým výtokom z nosa. Keďže však aj chrípka prebieha individuálne rozdielne, je ťažko povedať, ktorý pacient s podobnými príznakmi chrípku naozaj má.
Klasický klinický obraz nastupuje pomerne rýchlo, najneskôr do 48 hodín od nákazy. Takmer uniformne začína postupnou stratou dobrého telesného pocitu( well being), bolesťami hlavy, chrbta, kĺbov, hypercitlivosťou kože( „bolia až korienky vlasov!“)mrazením v chrbte až zimnicou. Horúčka zvyčajne dosahuje okolo 39 stupňov, ba i viac. Takúto teplotu už treba korigovať, lebo už nie je pre telo prospešná. Ideálne je udržať ju na tých 38,5 stupňov Celsia, vtedy má najsilnejšie virocídne účinky. Čoskoro nastupuje suchý dráždivý kašeľ, sprevádzaný pálením až bolesťou za hrudnou kosťou, môžu sa objaviť aj bolesti v krku. Na krčných mandliach však nebývajú čapy, ani reakcia krčných uzlín nebýva nijako dramatická.
Vírus totiž preniká do organizmu predovšetkým dýchacími cestami. K bunkám ich výstelky( epitel) má totiž ako všetky myxovírusy špeciálny vzťah. Bez živej ľudskej bunky sa totižto nijaký klasický vírus nevie rozmnožovať. Vírus chrípky sa množí hlavne v bunkách dýchacieho traktu človeka. Využíva pritom ich genetickú výbavu. Prienik vírusu do organizmu vyvoláva, samozrejme búrlivú reakciu imunitného systému a mnohé z klinických príznakov chrípky idú práve na vrub tejto reakcie.
V mieste vniknutia vírusu sa nahromadia biele krvinky, ktorá sa aktivujú a uvoľňujú veľké množstvo rôznych mediátorov – čiže pôsobkov s rôznym účinkom. Jednako privolávajú na miesto ďalšie a ďalšie klony bielych krviniek rôznej špecializácie, spôsobujú vzostup horúčky( endogénne pyrogény- písal som o nich kedysi v článku o liečbe horúčky) a majú aj samy o sebe na vírusy zabijácky účinok( interferóny) taktiež sú zodpovedné za nechutenstvo, psychickú nepohodu a všetky tie nepríjemné pocity, ktoré človek prežíva- bolesti hlavy, chrbta…
Čiže nie vírus samotný, ale reakcia našej imunity naň- lepšie povedané – látky ktoré sa pri nej v tele z bielych krviniek vytvárajú. Je to akási daň za obranu organizmu. Keď je vojna, civilisti sa majú najhoršie. Avšak to najhoršie ešte len má prísť. Bunka napadnutá vírusom mení svoju doterajšiu povrchovú sústavu antigénov, vďaka ktorým ich naša imunita doposiaľ rozpoznávala ako „naše“ a nechávala ich na pokoji. Situácia sa však mení. Sviniar vírus sa ukryje v bunke a privolá na ňu pomstu imunity. Naše imunitné bojové šíky, aby sa k nemu dostali, musia bunku výstelky dýchacích ciest zabiť. Majú na to tzv. cytotoxickú výbavu, aby sa do bunky dostali. Bunka zahynie a namnožené vírusy sa vyvalia do organizmu. Dôležité je, aby v tomto okamihu už malo telo vytvorené protilátky, ktoré by vírus neutralizovali a zastavili chorobu v tomto štádiu. Ak nie, nastáva fáza virémie, sprevádzaná zimnicou, triaškou a niekedy aj inými orgánovými prejavmi. Subjektívne ťažkosti sa výrazne zhoršia, nakoľko sa lokálna akcia našej imunity zmení na generalizovanú a telo doslova zaplavia zápalové mediátory a látky so špeciálnym poslaním. Pomerne často sprevádza túto fázu výrazný pokles bielych krviniek, hoci by to vlastne malo byť opačne. Znížený počet bielych krviniek- leukopénia, je pomerne častým úkazom aj u iných vírusových ochorení. Pravdou je, že mnoho imunitných bielych krviniek v boji s vírusmi zahynie. Tým si môže vírus vlastne uľahčiť svoju situáciu a upevniť svoju pozíciu v organizme.
Ešte skôr však- aby sme nezabudli, sa prejaví lokálny efekt krutého boja našej imunity s vírusom chrípky na sliznici dýchacích ciest. Na bojisku ostáva množstvo mŕtvych a umierajúcich buniek výstelky a na ich mieste ostáva sliznica bez ochrany. Celé úseky sliznice môžu ostať obnažené a s nimi aj nervové zakončenia v poškodenom úseku. Rozvíja sa suchý, dusivý, neproduktívny kašeľ, ktorý vie byť veľmi úporný, kým sa sliznica nezahojí, čo trvá niekoľko dní až týždňov. Chrípka už môže byť dávno zažehnaná, no kašeľ pretrváva. To je ten lepší prípad. V tom horšom prípade sa poškodené miesto druhotne infikuje baktériami a čoskoro tu vzniká hnisavý zápal…
Pokiaľ imunita vírus nezničí, dochádza k orgánovým komplikáciám a prvé sú na rane pľúca. Chrípkový zápal pľúc vôbec nie je zriedkavý a je často bezprostrednou príčinou úmrtí na chrípku. Postihuje oslabených jedincov, kedy ich imunita nedokáže zabrániť postupu vírusu až do pľúcnych mechúrikov. Pokiaľ mu telo dovolí, urobí tam katastrofálnu skazu. Na mieste zápalu sa mechúriky naplnia drťou z poškodenej výstelky a mŕtvych bielych krviniek. Vyradí ich z činnosti a nemôžu sa zúčastniť na dýchaní. Môžu upchať dokonca aj drobné priedušinky, čím časť pľúc kolabuje a vznikajú kondenzované úseky pľúcneho tkaniva, tzv. atelektázy. Ak je proces príliš búrlivý a masívny, generalizuje sa zápalová reakcia organizmu( žiaľ už neefektívna) na väčšinu pľúc a tie nakoniec môžu zlyhať pod obrazom tzv. pľúcneho distress syndrómu dospelých(ARDS). Chrípkový zápal pľúc je ochorenie nesmierne vážne o to viac že po A- nemáme na vírus chrípky BEŽNE dostupný špecifický liek, B- málokedy sa napriek prebiehajúcej epidémii myslí na to, že by mohlo ísť o chrípkový zápal pľúc, a C- na poškodené oblasti pľúc nasadne bakteriálny zápal, najčastejšie pneumokokový a dokoná dielo skazy. Niekedy nepomôžu ani antibiotiká, ba ani najmodernejšie dýchacie prístroje.
Asi v jednom z tisíca prípadov môže nezvládnutý vírus chrípky spôsobiť zápal mozgových blán a mozgu, zápal srdcového svalu, zápaly kostrového svalstva, prechodné zápaly kĺbov a útlm kostnej drene. Opisujem to podrobne preto, aby nezainteresovaný čitateľ pochopil lepšie dôležitosť prevencie a liečby. Odpoveď na otázku z nadpisu, či sa treba chrípky báť je- treba sa na ňu pripraviť, treba s ňou bojovať a neslobodno ju podceňovať. Akurát báť sa azda netreba, avšak treba mať pred ňou rešpekt. Je nebezpečná a zákerná. To be continued.