jozefmarec

Na politické témy je akosi vždy príhodný čas, lebo v politike sa stále čosi deje. Politické komentáre až tak nemusím, ale ani sa im nevyhýbam, pokiaľ do veci trochu vidím, alebo sa ma to ako občana bezprostredne dotýka. Na tomto blogu sú oveľa rozhľadenejší a informovanejší autori. Je tu však voľnosť názorov a ako občan nemusím byť politickým komentátorom, aby som sa nesnažil pomenúvať niektoré veci, ako ich vidím vlastnou optikou.
Napríklad zvyšovanie daní, jednokolová voľba županov, alebo – priam fixovaná hladiny preferencií vládnucej strany SMER. Z úcty k sociálnej demokracii ako takej nedávam prídomok SD. Na sociálnych sieťach, ale aj na blogoch ktoré sledujem pribúda voči ficovcom viac kritických, ako priaznivých názorov. Množstvo korupčných afér, zámerné do neba volajúce ochromovanie práce justície a polície a perly ducha od popredných, bohužiaľ predstaviteľov Slovenska, o ktorých sa masívne diskutuje akosi vôbec neuberajú na preferenciách ani jednej vládnucej „štandardnej“ strane. Napriek tomu, že sa toto všetko deje, akoby im dokonca preferencií pribúdalo a človeku to nejde do hlavy.
Jedna z možností je, že im prieskumné agentúry sem tam čosi prihodia, aby sa videlo, že občania tých svojich milujú aj s ich chybami( ktoré nás stoja miliardy). Veď aj človeka máte radi, ak ho máte radi, aj s jeho chybami. Hoci sa vám v partnerstve mnohokrát nežije ľahko, predsa len sa vám ťažko od toho druhého odpútava. Priznám sa, že som to nechápal dlhé roky, ako môžu niektorí ľudia vedľa seba žiť. On večer prichádza do bytu zásadne zavretými dverami, opitý a agresívny, s páčidlom v ruke, lebo na smrť vystrašená žena zo strachu pred násilím zamkne dvere. Keď sa nakoniec dostane dnu, dejú sa tam – škoda reči aké veci. A ráno? Idú spolu pekne za ručičky do práce a á 25 metrov sa pusinkujú. Nejeden taký pár som poznal.
Čo môže byť vo veci? Funguje takto aj náklonnosť k politickým stranám a ich voči občanovi brutálnej politike? Nechajú sa voliči prefackať a potom idú pekne za ručičku k urnám a zasa zvolia gaunerov?
Asi sa to až tak celkom porovnávať nedá. Ale trošku áno. Tých dvoch možno spája niečo, čo ich k sebe viaže oveľa viac, než odpudivé sily – strach a násilie. Možno je to sex, možno peniaze, možno láska, možno všetko dokopy. Aj politika a voliča môže viazať sex. Ale to by som bol vulgárny, keby som to pomenoval pravým menom. Teda vzťah politika k voličovi.
Ale môžu ich viazať peniaze. A mnohých a silno. Prečo niekedy stúpnu po voľbách preferencie zvoleným stranám všeobecne v spoločnosti nenávideným väčšinou obyvateľstva? Dôvody sú podstate dva. Pred voľbami sa mocní a vplyvní politici predsa len hamujú( hoci aj tak už dobre vedia, že na Slovensku im ani tá najväčšia aféra až tak neuškodí). Ale po voľbách sa zasa slobodne rozbehnú kšefty, malé či väčšie, dohodia sa tým politicky správne orientovaným firmám, v rámci akože verejne vysúťažených( len len, že som nenapísal vysúložených…) akcií a naradovaní majitelia firiem radi dajú strane v prieskume svoj hlas. Okrem iného samozrejme, ale však tých 10% nikoho nezabije, najmä ak je akcia predražená o 100%. Nuž a ak to majiteľ správne podá zamestnancom, ktorí majú najmenej 4 roky istú robotu, zasa čosi hlasov pribudne.
Druhá možnosť je, že si vládnuca strana občana rovno kúpi. Ako? Zamestná ho vo svojej správe. V štátnej správe, krajskej , či komunálnej samospráve. A má istého, poslušného voliča. Žijeme v časoch najmohutnejšieho rozbujnenia verejnej správy. Po voľbách sa popríjma vždy zopár tých správnych, teda politicky správne zorientovaných a tí predošlí nepohodlní úradníci sa vyhodia. A s novým úradníkom a jeho hlasom prídu hlasy jeho rodiny, príbuzných, priateľov a známych a preferencie stúpajú. Je neskutočné akými aparátmi dnes rezorty fungujú, hoci samotné rezorty takmer nefungujú.
Môžem dokumentovať na príkladoch, ktoré poznám z vlastnej skúsenosti. Kedysi koncom 90.-tych rokov som bol riaditeľom nemocnice v Čadci. Riadilo nás ministerstvo, samozrejme zdravotníctva. Na sekretariáte boli vtedy dve asistentky ministra a vedúci úradu mal jednu. Dnes má Úrad ministra 11 slovom jedenásť zamestnancov! Len sekcia európskych záležitostí a projektov má viac ako desať ľudí, sekcia legislatívno – právna dvanásť a tak by sme mohli pokračovať. Nič menej, celý kolo MZ SR zamestnáva 280 ľudí! Počet zamestnancov sa viac než zdvojnásobil, hoci počet riadených subjektov sa znížil, resp. obmedzil len na tzv. minimálnu sieť zdravotníckych zariadení. Inými slovami- zo cca 80 nemocníc na konci 90.-tych rokov ostalo len čosi vyše 30 ale počet zamestnancov ministerstva sa zdvojnásobil. Možno nejaká agenda pribudla, ale verejnosť laická – pacienti, aj odborná – zdravotníci vidí ako to funguje. Na čele chabo fungujúceho rezortu stojí kolos s vyše 280 zamestnancami( spočítané podľa telefónneho zoznamu zamestnancov).
Ak je cena práce jedného čo len skromných 1000 euro, čo je však nepochybne priemerne oveľa viac, tak potom len za mesiac je to skoro 300 000 euro a za rok 3,6 milióna, ale keďže východzia cena práce bola skromná, tak 4 milióny euro je „skromná“ cena len za platy úradníkov. Ako tu napísal nedávno jeden diskutér, minister zdravotníctva si namiesto najnaliehavejších tém, ktoré by isto boleli hlavne jeho, vyberá témy zástupné, ktorými udržiava verejnosť v názore, aký je jeho rezort aktívny. Ale prd. Prd za minimálne 4 milióny ročne.
Žilinský samosprávny kraj mal vraj po prvom funkčnom období okolo 80 zamestnancov. To vravia pamätníci bez záruky, ale v budove kde bol úrad by sa ich aj tak viac nevošlo. Od roku 2005 doposiaľ stúpol počet len zamestnancov úradu o 100, na 180( zasa podľa telefónneho zoznamu, čiže skutočný počet bude ešte vyší). Určite že pribudla agenda- regionálny rozvoj, EÚ projekty, cestovný ruch, atď. ale ubudlo škôl, zdravotníctvu vypadli viaceré polikliniky. Napriek tomu je na odbore 11 zamestnancov, hoci koncom roku 2005 ich bolo 5 a všetko stíhali.
Úprimne povedané, ja to tým zamestnancom nezávidím, ani nezazlievam. Kto z nás by nechcel mať prácu, veľmi slušne zaplatenú a dať za to jedinú daň – správny volebný lístok. Ba predsa- tŕpnuť čo 4 roky, či ostanem, či nie…
Takto „umiestnení“ zamestnanci verejnej správy sú veľmi verní a spoľahliví voliči. Lebo tí bystrejší dobre vedia, že sú navyše, sami vidia, aká je efektivita ich práce a niektorých to možno aj trápi, že niet „do čoho pichnúť“. Ale žiť treba, niekedy sú jediní živitelia rodín.
Oni až tak veľmi nemôžu za tento špinavý systém politickej korupcie, za takéto kupovanie hlasov, ktoré vytvoril mečiarizmus, využívali pravičiari a ficovci doviedli k obludnej dokonalosti. Na úkor nás všetkých.
A tretí dôvod, prečo ani odporné aféry a škandály politikov, či celých strán nevedú k poklesu preferencii a uniformným výsledkom volieb je tzv. skotomizácia. Prvoplánovo možno nazvať toto cudzie slovo zaslepenosťou. Skotóm je z medicínskeho( ale nie psychiatrického!) hľadiska nepriehľadnosť, slepá škvrna, čiastková drobná slepota malého okrsku zorného poľa. Je spôsobená zákalmi v optických médiách oka, najčastejšie v sklovci a šošovke. Väčšinou degeneratívna, krvácivá, alebo metabolická. Z toho je prenesený sociálno-psychologický pojem skotomizácia na fenomén vedomého vytesňovania negatívnych emočných javov – frustrácie, hnevu, hanby, ale aj lásky a podobne z nášho vedomia. Inak povedané- duševná slepota. Vytesňujeme do podvedomia všetko, čo sa nám akurát nehodí, čo je nepríjemné, čo nechcem vidieť- zlý životný štýl, svoje choroby, postavenie v práci, chudobu, neopätovanú, zmarenú lásku a mnoho ďalších nepríjemných emócií a duševných položení.
Tak je to aj s politikou. Jednoducho máme obľúbeného politika, či stranu a tak sa „zaslepíme“ skotomizujeme voči ich aféram a škandálom. Vedome sú pre nás stále tie hviezdy jagavé, najlepší, najúžasnejší… Ale odsunutím nepríjemného do podvedomia, nestráca nepríjemné svoju silu, ani dynamiku. Podvedomá frustrácia je daň za zaslepenie duše a funguje ako silný chronický stres. O to zákernejší, že je podvedomý, hoci jeho dôsledky sú evidentne telesné- obezita, vysoký tlak, cukrovka, oslabenie imunity a z toho plynúce nádorové ochorenia a alergie…
Nuž a keď sme pri tej politike – sme politicky duševne slepí. Napriek verejne známym dôkazom o opaku, stále si tých „svojich miláčikov“ idealizujeme, kritiku ich činnosti považujeme za hnusné konšpirácie hnusných „ novinárskych prostitútiek“ hoci kdesi hlboko v podvedomí cítime, že sa mýlime. A keď po rokoch „skotomizácie“ dostaneme v 50-tke porážku, nikdy nám nedôjde, že môže byť na príčine aj naša politická duševná slepota. Padneme na dno sociálnej siete a naši milovaní „vodcovia“ a ich kamarily sa to nikdy nedozvedia. Lebo človek je pre nich zaujímavým občanom, len ak idú voľby. Príkladmi vás zaťažovať nejdem, všetci ich mnoho poznáte. A žiaľ novodobý Ježiš- uzdravovateľ, ktorý by odslepil slepého Slováka – žobráka, ten nám „nehrozí“ ani náhodou…