jozefmarec

Staroba je trest. Dožil si sa vyššieho veku, tak trp. Žijeme čas mladosti, krásy, úspechu, konzumu, imperatív doby je urvať si čo najviac a najlepšie z cudzieho, schovať sa za prázdne pozlátko, napodobovať pochybné vzory a- furt proti niečomu, alebo za niečo bojovať, hlavne ak je to kúl, alebo ak to vynesie politický kapitál. Otázka je, či mierime zbrane vždy na ten pravý cieľ.
Staroba a starci sa nenosia, hoci sa považujeme za tzv vyspelú a civilizovanú kultúru. Pohŕdame tzv. primitívnymi národmi, kde majú starci úctu a obdiv, lebo skrývajú vo svojich hlavách a srdciach obrovské poklady – múdrosť, cit a skúsenosti. Dnes ich zrejme nepotrebujeme. Ale potrebujeme, len o tom nevieme. Lebo napriek všetkému pokroku, napriek technickému pokroku sme morálne a kultúrne hlboko pod tými tzv. primitívnymi pohanmi.
Človek si rád zosobňuje so zlými vlastnosťami rôzne zvieratá a nadávky. Hovädo, sviňa, krava, somár, zver, zverský- alebo zvlčilý, dokonca Rimania tvrdili že Homo homini lupus, človek človeku vlkom. Lenže aj ten vlk je morálne vyššie ako dnešný tzv. moderný človek, teda našinec, pochopiteľne. Lebo kto videl vlčiu svorku putovať, vie o čom vravím. Na čele idú vždy najstarší a najslabší jedinci a zvyšok svorky sa im podriadi a chráni ich. Vlk má k svojim seniorom oveľa viac úcty ako človek. Nenechá ich len tak kdesi zdochnúť, pokiaľ sa môžu hýbať a staručký vlk si sám rozhodne a keď mu príde čas, opustí svorku a zomrie.
A čo my ľudia, kresťania, veriaci, bijúci sa v prsia lebo hneď II. prikázanie z kamenných tabúľ hovorí – Cti otca i matku svoju! Ako to riešime my? Starci nemajú v dnešnej spoločnosti nijaké miesto, neráta sa s nimi. Všetko staré nám zrejme bráni dosiahnuť ešte väčší „pokrok“. Starcov treba dať do starobincov, veď sú chorí, nevládni treba sa o nich starať, staré stromy treba vyrúbať lebo z nich padá lístie, sem tam konár, preč s nimi!
V každej obci sa stavajú starobince namiesto toho, aby sa umožnilo seniorom dožiť doma, dôstojne a v kruhu rodiny. Štát na to kašle, lebo starec= dôchodok a studňa vysychá. Ale rodina by nemala. To, čo sa dnes deje v nemocniciach, v zariadeniach následnej zdravotnej starostlivosti ako liečebne dlhodobo chorých, ošetrovateľské a paliatívne oddelenia je hrôza a des. Pracovníci týchto zariadení by vedeli rozprávať desiatky tragických príbehov o starcoch opustených, umierajúcich v úzkostiach, samote a anonymite nemocnice. Koľkokrát sa mi na záchranke stalo, že sme nechceli zobrať staručkú babičku alebo dedka, ktorý bol zjavne v poslednom ťažení do nemocnice, aby mohol v pokoji umrieť. Ježišmária, veď on nám umrie doma!!!
Nuž a kde asi by mal umrieť?
Ja viem, výhovoriek je naporúdzi veľa- treba pracovať, treba sa mať dobre, treba chodiť na dovolenky, treba mať dve tri autá. Hlavne ekonomická argumentácia je častá. Lenže moja mater chodila 20 rokov v jednom kabáte, aby sme mohli so sestrou študovať vysokú školu. Už sme asi mnohí zabudli, hlavne moja generácia 50 rokov a vyššie, ako nás matere koľko razy krvopotne a ťažko vychovávali, v akých podmienkach, ako sa obetovali, odtŕhali si od úst! Nechodili na dovolenky, nemali vily ani autá. Mnohí dožívajú v rôznych zariadeniach, opustení. Darmo mi bude niekto hovoriť že sú tam šťastní, že tam majú priateľov a podobné milosrdné klamstvá, ktorými obetavé matere ešte aj dnes u svojich nevďačných detí zaháňajú hlas svedomia. Nie je to pravda. Lebo dožiť a umrieť doma medzi svojimi je túžbou každého človeka.
Žiaľ, rozpoltená spoločnosť, denná frustrácia, kauzy, škandály zbohatlíkov a zlodejov, nevymožiteľnosť práva a množstvo ďalších denných negatív sa nám vtlačilo do mozgov a hlavne do duší. Zatvrdli sme, svedomie zaháňame lacnou zábavou, kauzami, žijeme na sociálnych sieťach životy iných namiesto vlastných A aby sme svedomiu aspoň odľahčili, hľadáme zástupné témy. Ktovie koľko z tých, čo bojujú za slušné Slovensko( ozaj a prečo je vlastne neslušné? Sami si to predsa priznávame, že je!) majú svojich rodičov v sociálnych zariadeniach. Kam sme to dospeli, keď sa niekto uchýli až k extrému, že nedá materi lieky, ktoré má brať, len aby sa jej pohoršilo a vzali ju do nemocnice, z ktorej sa už nemusí vrátiť? To, čo sa dialo na urgente čadčianskej nemocnice na Vianoce 2017, to bol obrázok slušného Slovenska. Príbuzní, hlavne deti doslova násilím vnucovali starcov lekárov, aby ich prijali do nemocnice, hoci na to ani nebol vždy dôvod, len aby sa o nich nemuseli cez Vianoce starať! Bez kúska hanby hodili za chrbát tradíciu o sviatkoch rodiny, kedy by mali byť rodiny pokope. Bezohľadne a surovo. Človeku z toho behá po chrbte mráz. Slušné Slovensko, to predsa nie je len o tom, že politici nebudú kradnúť a nebudú tu mafie strieľať novinárov, či ako to bolo. Slušné Slovensko je o každodennej úcte človeka k človeku, aj o tom, ako sa dokážeme postarať o svojich najslabších a bezbranných. Čo môžu o tom vedieť tie zmanipulované deti, pre ktorých je kritériom slušného Slovenska odstúpenie policajného prezidenta?
Aby sme sa rozumeli. Ja sa nevyviňujem a netvrdím, že som lepší. Nikdy som nebol v takej situácii. Moja matka dožila v pohodlí a čistote, opatrená, sýta vďaka sestre, ktorá znášala aj jej starecké výstrelky. Umrela síce po týždňovom pobyte v špitáli, po úraze. Ale som presvedčený, že ten 20 ročný kabát by som jej dokázal oplatiť.
Žiaľ, umiestňovanie seniorov do rôznych zariadení, ich odstraňovanie a segregácia zo spoločnosti sa stáva kultúrno- spoločenskou normou. Pokrivenou a falošnou. A tak máme zasa zástupnú tému – potraty. Lebo vraj právo na život! Ideme bojovať proti, alebo za, ako to kto cíti. Žiaden zákon však vykonávaniu umelých prerušení gravidity nezabráni, dokonca ani v slovenských špitáloch nie. Ale to je iná téma. Len by som chcel na záver povedať, že všetci, čo sa o svojich starkých odmietajú starať, čo ich vláčia po nemocniciach ODCH-čkách a neviem kade, len aby ich mali z krku, sa pomaly tiež blížia k okamihu, kedy budú presne v tej istej situácii- nikto ich nebude chcieť. Mnohí tiež majú deti, a ich deti majú deti… a čo bude nakoniec? Majú vôbec starí ľudia právo na život? Na dôstojný a zaslúžený život?