jozefmarec

Dovolil som si v úvode trošku parafrázovať myšlienku nestora československej a neskôr českej detskej psychológie, prof. Zdeňka Matějčka. Tú prvú vetu. Je to myšlienka nádherná, to určite áno. Len sotva sa nájde v živote ľudskom krajší obraz, ktorý nechá chladným len úplne otrlého, citovo plochého človeka. Madona s dieťaťom, ktoré blažene cicia sladké mlieko svojej mamy.
Obraz, ktorý inšpiroval azda tisíce umelcov slova a obrazu, možno aj hudby, umelcov s talentom aj bez neho, ktorí jednoducho potrebovali nejakým spôsobom zhmotniť emócie, ktoré obraz matky dojčiacej svoje dieťa v nich vyvolal.
A nepochybne, pre drvivú väčšinu matiek, ktorým sa podarí dojčiť svoje dieťa aspoň pár mesiacov , je to azda jeden z najmocnejších citových zážitkov, ktorý možno predčí aj lásku, čo počatiu predchádzala. Žena prežíva skvelé pocity, ktoré sa mne ako nedojčiacemu mužovi len ťažko opisujú. Dáva svojmu dieťaťu niečo zo seba, niečo, čo patrí len a len jemu( pokiaľ nebola gravidita viacpočetná) a čo je pre neho úplne to najlepšie, čo z hľadiska biologického a vývojového potrebuje. Lebo ženské materské mlieko je nenapodobiteľná, nenahraditeľná a doslova funkčná potravina, a tak ďalej, to sú veci všeobecne známe. A hlavne- je to pravda. O biologických výhodách ženského mlieka pre ľudské mláďa akurát písať nechcem. Sú nespochybniteľné.
Teším sa z toho, že nastala výrazná progresia v dojčení, že aspoň polovica detí do pol roka je dojčených, či už čiastočne, alebo exkluzívne o tom nechcem polemizovať.
Žiaľ, sprievodným znakom tohto javu je aj akási divná zmena „spoločenskej klímy“, ktorá sa spolu s kampaňou za nárast dojčenia v zainteresovanej populácii vytvorila. Je veľmi správne, že sa poukazuje na zdravotný význam dojčenia hlavne pre dieťa, ale aj pre matku, je správne ak sa budúce mamičky edukujú a precvičujú v praktických návykoch a tak ďalej. Poukazuje sa na zdravotný, biologický, ale pomerne silno aj na psychologický význam dojčenia pre matku a dieťa. Malo by upevňovať vzájomné citové väzby, podmienené neobvykle príjemnými pocitmi počas tohto aktu a ďalších vecí okolo neho. Tie nepochybne sú, ale pre matku iné a pre dieťa iné. Ba dokonca sa tieto väzby kladú nad všetky ostatné benefity, ktoré dojčenie obom aktérom prináša, hlavne ak ide o dojčenie starších detí, povedzme viac ako ročné. Propaganda je užitočná, pokiaľ nezachádza za rámec zdravého rozumu, pokiaľ rešpektuje biologický a psycho – motorický vývoj dieťaťa pri jeho premene z reflexného tvora na plne vnímavého a cieľavedomého jedinca. Všetky možné kladné stránky psychológie dojčenia sa totiž stavajú hlavne na stranu matky. Psychologické benefity pre dieťa sa síce uvádzajú tiež, vychádzajú však z nesprávnych predstáv o psychomotorickom vývoji dieťaťa a vývoji jeho sociálnych väzieb na osoby v jeho okolí, matku nevynímajúc. Mám pocit, že sa potom dojčenie glorifikuje až fetišizuje a kladie sa nad všetky ostatné aspekty starostlivosti o dieťa, ignorujú sa pocity matiek, čo dojčiť nemôžu. Dokonca mám viacero názorov od mamičiek, ktoré kojiť nemohli, ktoré píšu doslova o laktačnom terore, či spochybňovaní ich materinských citov a inštinktov. Dojčenie je určite veľmi príjemné pre matku, dodáva je pocit sebauspokojenia a zvyšuje sebavedomie. Treba povedať, že právom. Proces laktácie, pokiaľ trvá, jeho hormonálny doprovod v tele matky totiž mení jej psychiku v smere nehy, lásky a starostlivosti, vyvoláva v nej pocity aké možno nepoznala po celý život. Pre mnohé ženy je to citová zrastenosť s dieťaťom ktorá predčí aj city, vďaka ktorým sa dieťa narodilo. Veď je notoricky známe, ako laktácia „máva“ s psychikou rodičiek. Že to však nie je záležitosť, ktorá by vychádzala až z najhlbšieho emocionálneho prazákladu svedčí aj fakt, že ešte stále mnohé ženy dojčiť dobrovoľne nechcú. Buď nezačnú vôbec, alebo svojvoľne dieťa po pár týždňoch odstavia a prejdú na UM. Alebo dolu spomenutý príklad najímania dojok za peniaze.
Žiaľ, možno som len nedôsledne hľadal, ale v záplave ód na dojčenie na rôznych portáloch som nikde nenašiel objektívny a komplexný pohľad na tento akt z pohľadu psychomotorického vývoja dieťaťa, ktorý je hlavne do ukončenia roku života veľmi intenzívny cez niekoľko tzv. vývojových míľnikov. A treba hneď na rovinu povedať, že pre dojča znamená dojčenie v prvom, druhom aj treťom rade hlavne výživový akt, slúžiaci na ukojenie jeho prirodzených BIOLOGICKÝCH potrieb – t.j. dodávku živín a vody. Ani zďaleka a ani náhodou nepredstavuje pre dojča kŕmenie z prsníka nijakú citovú väzbu na matku. Dôkazom toho je aj fakt, že kedysi mnohé meštiacke a šľachtické paničky vôbec nekojili a potreby dieťaťa uspokojovala za peniaze najatá dojka. Bola to ich vec, že sa pripravili o doslova freudovskú rozkoš, ktorú môže dojčenie mamičkám priniesť a ani nemali strach, žeby sa dieťa nejakým spôsobom k najatej dojke pripútalo. Dojčenie považovali za vulgárne, dokonca nečisté a nemali nijaký problém s tým, že celkom cudzia žena dodáva ich dieťaťu čosi zo svojho vlastného tela. Ak boli presvedčené, že pre dieťa sú schopné zaistiť niečo, čo v škále jeho potrieb stojí nad dojčením, v poriadku. Ak nie, bolo to z ich strany obyčajné sebectvo a lenivosť. Lebo to niečo, čo je dôležitejšie, existuje.
Ale po poriadku. Novorodenec prichádza na svet s pomerne slušnou výbavou potrebnou na prežitie. Má slušne vyvinuté zmysly, má pamäť a má – REFLEXY! Tie mu výrazne pomáhajú hlavne prvé tri mesiace života, kedy jeho riadiaci nervový systém v mozgu ešte nie je dostatočne zrelý na cieľavedomú činnosť. Napríklad- úchopový reflex. Vložte novorodencovi do dlane svoj prst, ceruzku, čokoľvek čo vládze objať drobnou rúčkou. Zovrie prsty tak silno, až mu zbelejú hánky. Tento reflex je tak silný, že dieťa by uchopilo aj niečo, čo by spôsobilo bolesť a napriek tomu by držalo. Je to zrejme pozostatok toho, že desaťtisíce rokov bolo človieča našich predchodcov nosené na tele matky a občas sa potrebovalo zachytiť. Takisto Morov reflex ako reakcia na zľaknutie- dieťa rozhodí paže a potom ich rýchlo premiestni pred tvár a hrudník – akoby sa chránilo a rozplače sa- poplašná signalizácia!
Jednou z obľúbených techník ako vraj stimulovať nástup laktácie je položenie dieťaťa na brucho matky ihneď po pôrode, tzv. skin to skin. Pokiaľ sa zabráni podchladeniu mokrého novorodenca na mokrom tele matky, v zásade niet dôvodov proti. Dieťa položené na brucho vykonáva končatinami pohyby, ktoré pripomínajú plazenie, čo je pre laické nadšené zástankyne tejto techniky „jasný“ dôkaz, že dieťatko už cielene hľadá prsník. Je to ale hlúposť. Novorodenec nič cielene nehľadá, akurát predvádza tzv. reflexné plazenie. To isté vám predvedie, keď ho v polohe na brušku stimulujete na chodidlách- urobí niekoľko plazivých pohybov vpred. V podstate to isté urobí, ako chytíte pod pazušky a postavíte kolmo na podložku. Hlavička mu síce „klimbá“ ale nôžkami robí akési pseudokroky- vysoko dvíha striedavo pravú a ľavú dolnú končatinu- chôdzový reflex. Dieťa je tiež vyzbrojené tzv. tonickými šijovými reflexami- zrejme dôkaz že bolo nosené sediac na bedre matky je to však mimo tohto pojednania.
No a sací reflex. Je nesprávne tvrdiť, že dieťa položené matke na brucho cielene hľadá prsník a prisaje sa. Ono sa ak je hladné, prisaje k čomukoľvek, čo sa mu vojde do pusy. Poškrabkajte novorodenca na líčku a on sa lačne vrhne sa vašim prstom a bude ho cicať. Bude cicať čokoľvek, na čo vo svojom maličkom svete dosiahne. Ak dosiahne matkin prsník, prisaje sa k nemu a ak mu pôjde mlieko, urobí prvé hlty. Ak mu mlieko nepôjde, stratí záujem.
Nemyslím si, že dať okamžite po pôrode dieťa matke na brucho a očakávať, že bude piť ako divé je tá najsprávnejšia vec na svete. Treba si uvedomiť, že dieťa prvé minúty prechádza adaptáciou na vonkajší drsný svet samostatnosti z bezpečia a tepla maternice. Jeho krvný obeh vykonáva komplexnú a totálnu prestavbu, jeho pľúca potrebujú vzduch, potrebujú sa zbaviť plodovej vody preto treba aby čo najviac kričalo a nie aby hľadalo vo fyziologicky, pre dýchanie a krvný obeh nevýhodnej pronačnej polohe (na brušku) prsník a dokonca pilo. Môže mať aj žalúdok plný plodovej vody a nemusí mať vonkoncom chuť piť. V minulom blogu som spomínal, že ak sa prvé prisatie, prvý pokus o dojčenie pokazí, môže dieťa potom dlho a zanovito odmietať prsník, lebo mu nebolo príjemne. Pamätá si to.
Konzultoval som toto aj s kultúrnym antropológom, odborníkom na primitívne národy, pýtal som sa starých žien, čo rodili doma bez lekára. Dieťa najskôr opatrili, očistili a zabalili a až potom ho dali matke. Skrátka matke a hlavne dieťaťu treba dopriať čas na adaptáciu. Aby prvé priloženie bolo príjemné a komnfortné, bez časového či fyzického stresu. Presedel som desiatky hodín pred televízorom, sledovaním prírodopisných seriálov. Hľadal som v prírode odpoveď, ako to robia iné cicavce. Videl som rodiť levicu, kobylu, byvoliu kravu a tuším aj antilopu. Ani jeden z týchto cicavcov, čerstvo uliahnutých mláďat sa hneď nevrhol svojej matke za vemenom. Každé mláďatko si matka najskôr očistila od plodových obalov a dočista olízala, aby rýchlejšie uschlo. Až potom, s odstupom desiatok minút, si mláďa našlo zdroj mlieka.
Niekedy je vhodné hľadať pomoc a inšpiráciu v prírode, či v múdrosti starých materí. Ja viem, že radikálne zástankyne rýchleho priloženia ma budú kritizovať, ale stojím si za tým. Nič sa nemá uponáhľať, nič nemá ísť proti prírode. Povedia – ale koľko detí sa hneď prisalo a laktácia bezvadne fungovala aj naďalej. Ale iste, nepopieram. Novorodenec je oveľa odolnejší a otužilejší, než sme sa ešte my, naša generácia pediatrov kedysi domnievali. Prekoná úspešne aj takýto hókus pokus. a navyše- ktovie koľko sa ich práve preto neprisalo.
Dojčenie je pre dieťa od jeho matky obrovský dar, ktorý mu pomôže prekonávať nástrahy prvých mesiacov života. Ale nie je to ten dar najväčší. Najväčším darom pre dieťa od jeho matky, ale jednoznačne aj od otca – láska a pocit bezpečia, istoty, stability. Ako je to ďalej s dojčenými deťmi? Zo strany dojčaťa je ponúknutý prsník plný teplého mlieka samozrejmosťou. Nevyvoláva v ňom nijaký pocit vďaky, ono to tak nechápe ako my dospelí- že vždy je niečo za niečo. Ono si skrátka potrebuje naplniť svoje biologické potreby. Áno, iste má potrebu sociálnych kontaktov, je schopné ich nadväzovať už od 3.mesiaca veku. Ale tú mu dostatočne saturujú okrem matky aj ďalší blízki ľudia v okolí, ak teda sú – otec, súrodenci, starí rodičia. Dokonca ani od 8.mesiaca, kedy už dieťa rozoznáva matku ako osobu najbližšiu a jej absencia mu spôsobuje nový nepoznaný pocit- žiaľ a separačnú úzkosť, ani vtedy ak je ešte dojčené, nepovažuje akt dojčenia za nič výnimočné a ak by bolo hladné napilo by sa aj od cudzej dojky, samozrejme, ak by prekonalo strach z neznámej osoby.
Pohľad na dojčiacu matku je emocionálne nesmierne silný zážitok. Pre väčšinu z nás. Neha a láska (podporená hormónom oxytocínom)zračiaca sa v tvári madony je dojímavá a inšpiratívna.
Ale čo potom? Aké sú osudy detí kojených aj do 2-3 rokov v zmysle rodinného prostredia, ako ono napĺňa základné sociálne potreby dieťaťa naďalej? Je pre neho bezpečné, stabilné, pokojné, potencujúce jeho zdravý vývoj? Alebo sa zmení na bojisko medzi matkou a otcom a dieťa sa stane nástrojom vydierania, súdnych prieťahov, nechutných scén? Aj keď bolo tri roky kojené? Dovolí sa vari niekto povedať, že matka, ktorá svoje dieťa nekojí, ho menej ľúbi, že nie je schopná vytvoriť mu adekvátne podmienky pre vývoj , rast a život vôbec?
Ako som povedal- dieťa je schopné od 3.mesiaca nadväzovať sociálne kontakty- fixáciu pohľadu na tvár a ÚSMEV, opakovane mimiky osoby, čo sa nad ním skláňa. Má okruh svojich ZNÁMYCH ľudí. Od začiatku 7.mesiaca si už začína uvedomovať blízkosť matky a fixuje sa na ňu. V 8.mesiaci už zdravé dojča cielene rozoznáva matku ako BLÍZKU osobu( prípadne inú osobu s ktorou je sústavne v kontakte, pokojne to môže byť aj otec!) a jeho psychická fixácia na ňu je už taká silná, že separácia vyvolá silnú úzkosť s výrazom strachu a rozrušenia. A tento proces funguje bez ohľadu na to, či ho matka dojčí, alebo nie!!! To je dôkaz, že dieťa už svoju matku( či inú blízku osobu) už vyčlenilo z okruhu osôb známych a postavilo ju na piedestál najvyšší – ako blízku osobu, ku ktorej sa už rodí cit lásky a potreby vzájomnej blízkosti. Takáto silná fixácia na matku pretrváva až do konca 3.roku života, kedy je dieťa vzhľadom na svoje novo nadobudnuté schopnosti a zručnosti pripravené k sociálnym kontaktom s rovesníkmi a osoba blízka sa už musí o pozornosť dieťaťa deliť s inými deťmi.
Každý, kto pracuje s deťmi si želá, aby boli deti dojčené. Ale takisto si želáme, aby vyrastali v prostredí plnom lásky a istoty. Lebo to je viac. Dieťa potrebuje veľa lásky a veľa disciplíny- a tú zaistí zasa len láska. Lebo múdry a láskavý rodič potrebu disciplíny pochopí.
A mimochodom- ako je to naopak? Zabezpečí snáď dojčenie zo strany dieťaťa pre svoju mamu nejaké mimoriadne uznanie, či benefit? Nie. Ako som spomínal – ono to nevidí našimi očami. Lebo keby áno, nemohli by byť starobince a chronické( odkladacie) oddelenia nemocníc plné stareniek, ktoré odplekali ( oddojčili) 5,7, ba aj desať detí, dojčili ich rok, dva, tri. A teraz ich ani jedno z tých detí nechce a ony sa nemajú kam podieť.
Dojčenie je ako ľúbostný vzťah, citové vzplanutie, spájajúce príjemné s užitočným. Ale zárukou lásky na celý život rozhodne nie je…