jozefmarec

Téma 13 zomretých starcov v istom domove sociálnych služieb v Bratislave otvára na Slovensku ďalšiu kauzu. Po vojensky povýšených bojovníkoch za práva oligarchov a za amorálny stupídny režim, čo spoločnosť viac pobavilo ako naštvalo, je tu kauza z celkom iného súdka. O najponíženejších z ponížených, o najúbohejších, najslabších a najzbytočnejších spoluobčanoch.
Tých 13 zomretých behom mesiaca, to je zasa Amerika, ktorú niekto objavil, ale dobre, že to urobil. Aj keď je to len číslo a len špička ľadovca, lebo takých trinástok sa na Slovensku deje X. Je to jedna z najsmutnejších vizitiek a najotrasnejších kapitol našej súčasnosti. Osud starcov v období slovenského vulgárneho kapitalizmu, ktorý je ešte horší než ten prvotný, na začiatku priemyselnej revolúcie v Anglicku. Je len technicky vyspelejší, ale ešte oveľa amorálnejší. Dnes je staroba, vek nad 65 rokov podľa WHO väčším zločinom ako miliardové tunely do verejných peňazí. Mnohí z tých, ktorí mali tú drzosť, že neumreli ešte v produktívnom veku musia pykať a trpieť za to, akú spoločnosť, akú verejnú morálku a aký vzťah k tzv. prepytujem- tradičným hodnotám pomáhali svojou celoživotnou poctivou prácou vytvoriť.
Čítal som viacero článkov, názorov, ba i blogy s diskusiami. Všetci riešili starostlivosť, nízke platy ošetrovateliek… Ale kde boli príbuzní? Vari všetci tí geronti prežili svoje deti? Vari okrem verejnej inštitúcie už nemali nikoho?
Iste separácia starcov zavretých medzi štyrmi múrmi je výhodná pre viaceré strany. Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale taký domov dôchodcov je síce malý, ale príjemný zdroj príjmov. Už som sa opakovane presvedčil vo viacerých sférach života, že vo verejnej správe sa ani jedno jediné euro nevynaloží bez toho, aby aspoň desať centov neskončilo v tých správnych vreckách. Ani euro. A taký domov dôchodcov treba najprv postaviť. Spriatelená stavebná firma dostane zákazku a lobista provízie, čo putujú ďalej. Do domova dôchodcov treba veľa rôznych vecí- potraviny, lieky, plienky, šatstvo, pranie, upratovanie…
To všetko sa často umelo predražuje a hoci sú to proti kauze Baštrnák smietky, niekoho potešia a v konečnom dôsledku sú z nich desiatky miliónov. Domovy sociálnych služieb a vôbec, sociálna problematika prináša viaceré benefity viacerým, len nie tým, komu majú slúžiť. Vezmime si taký VŠ študijný odbor Bc. sociálna práca. Máme najvyšší výskyt sociálnych pracovníkov na kilometer štvorcový. V mnohých väčších mestách sú detašované fakulty rôznych univerzít, ktoré chŕlia absolventov. Len v praxi to žiaľ, vôbec nevidno. Kde sú všetci? Robia niečo iné. Urobili si VŠ, nezáleží akú, lebo ju potrebovali k výkonu svojej práce, na míle sociálke vzdialenú. Tak napríklad na úrade Žilinského kraja pracoval ešte donedávna jeden takýto. Ako Bc. sociálnej práce bol riaditeľom Odboru všeobecnej vnútornej správy. Verejné obstarávania a tak. Cez ruky mu išli desiatky a možno aj stovky miliónov euro. Kde inde treba ekonóma, či právnika, tam vystačil s oným vzdelaním. Čiže- ono to asi nebude len taká ledajaká škola. Len v praxi to nepoznať. V zariadení sociálnych služieb umrie za mesiac 13 gerontov na dehydratáciu, v utrpení, opustenosti, v úzkosti z blížiacej sa smrti…
A tak sa znovu pýtam- kde sú príbuzní? Deti, vnúčatá, pravnúčatá? Dnes riešime rôzne „strašne závažné“ problémy spoločenskej, politickej, kresťanskej morálky, etiky. Ale v tomto základnom morálnom imperatíve – postarať sa o tých, čo nám dali život, čo nám v ňom zametali cestičky, nčo obetovali všetko, aby sme sa mali dobre- tu žalostne a bohapusto zlyhávame.
Kde boli príbuzní? Dve, tri, päť, osem detí mater, či otec vychovali a nakoniec umrú žalostne, s absenciou toho základného a priam symbolického pohára vody!!! Iste, všetci majú svoj život, starosti deti, musia chodiť do práce, zarábať peniaze, chodiť na dovolenky. Veď majú na to predsa právo. Pán primár, pani primárka a nemohli by ste cez Vianoce nechať otecka, mamičku( vyberte si) ešte cez Vianoce u vás na oddelení? Viete, máme zaplatenú lyžovačku v Alpách a deti sa už tešia. Ech, tisíc šľakov aby ťa…
Rozmýšľam, kedy boli naše matere a naši otcovia na dovolenke lyžovať. Matka chodila dvadsať rokov v jednom kabáte a topánkach, aby sme mohli dvaja študovať. Keď sa rozdelilo v nedeľu mäso z polievky, niekedy jej ani nezvýšilo. Otec sa hlušil v Ostrave, aby na to mäso bolo. Myslím, že podobne to bolo v mnohých rodinách. Zabudli sme už všetci?
Mám rád svoju mamu a som vďačný, že jej dožičil Najvyšší dosiaľ 87 rokov života. Nosieval som jej z lesa, keď som sa vracal z kravami z paše, nazbierané jahody nastoknuté na olúpanej smrekovej vetvičke. Reku na mama, pre teba. Pozrela na mňa a ja som videl ako naprázdno pregĺgla. Mala jahody strašne rada. Ale nevzala si ich. Len zjedz, synáčik, zjedz. Veď som práve mlieko pila. No, figu drevenú pila. Bola to láska jednoduchej, skromnej dedinskej ženy. Zabudli sme?
Starci by si zaslúžili dožiť a umrieť doma, v dôvernom prostredí, obklopení svojimi. To je to najmenej, ako im môžeme vrátiť ich osobnú investíciu do nášho života. Dalo by sa to riešiť rôzne, aby z verejných financií vynaložených na doopatrovanie starcov mali oni čo najväčší osoh. Veď sú rôzne modely individuálnej ošetrovateľskej a opatrovateľskej podpory. Ale pre štátnu a verejnú moc, vrátane samospráv je oveľa výhodnejšie nastavať starobince a tam týchto nadbytočných a nemožných neprispôsobivých, protivných, dementných a sklerotických občanov segregovať.
Je to apartheid. Podľa wikipédie je to holandské slovo, značiace odlúčenie, oddelenie. Používa sa hlavne v súvislosti s rasovou politikou v JAR, ale platí všeobecne. Jednoducho sme vylúčili starcov z nášho života. Nehodia sa nám do neho. Vo svete telenoviel, celebrít, vo svete kultu mladosti a krásy, konzumu a politikárčenia nemajú hodnoty, ktoré oni ponúkajú, miesto. Načo je komu múdrosť nahromadená rokmi? My máme predsa smartfóny, mobily, fejsbúk, máme gúgl, všetko vieme najlepšie. Naozaj vieme? Nevieme. Nevieme žiť. Nevieme žiť jeden pre druhého. Nevieme žiť pre našich starkých, lebo z nich okrem biedneho dôchodku často nemáme nijaký osoh. Samozrejme, toto sú tie krajné prípady a našťastie to neplatí všeobecne. Ale roky som robil výskumy v oblasti života našich predkov a stretával som sa s tými najstaršími. Aj v starobincoch. Niektoré životy boli na romány. Opustenosť, ľahostajnosť detí, ktoré plnými priehrštiami pili z ich lásky a teraz, keď sú on i sami smädní, nemá kto. Človek by nahlas plakal. Alebo vraždil.
Považujeme sa za civilizovanú spoločnosť. Je to však cudzie slovo a nikto mi nevie vysvetliť, čo to vlastne znamená. Pohŕdame tzv. primitívnymi národmi, kde starcov uctievajú a vážia si ich pre ich múdrosť a rozvahu. Ale morálne sme hlboko pod nimi.
Ako vravím, tých trinásť, to je len špička ľadovca. Denne umierajú v slovenských zariadeniach a nemocniciach desiatky starcov. Osamote, v zabudnutí, v úzkosti zo smrti, v bolestiach a navyše ľaľa- ani tej vody im nemá kto podať. Koho to trápi? Tých čo pracujú pre ľudí? Tých ani najmenej. Ale treba si zamiesť pred vlastným prahom. Ako spoločenstvo zlyhávame na celej čiare.
Snímam pomyslený klobúk pred všetkými, čo sa o svojich rodičov starajú doma. Aj za cenu komplikácií, starostí, za cenu uskromnenia sa, za cenu osobných obetí. Nie je to veru niekedy ani ľahké, ani jednoduché. Niektorých treba kŕmiť, vodiť za ruku, prebaľovať. A vari to oni s nami nerobili? A mali nás viacero. My máme len jednu matku a jedného otca. Väčšinou však žije len jeden z nich. V čom je problém?