jozefmarec

Obrna lícneho nervu periférneho typu(Bellova obrna) je najčastejším postihnutím niektorého z 12 tzv. hlavových nervov a síce nervu č.7, zvaného lícny alebo tvárový nerv( nervus facialis). Prejavuje sa ochrnutím mimického svalstva. Nie je bolestivá, ale pacient na postihnutej strane napr. nevie zmraštiť čelo, nezavrie viečko, má ovisnuté líce a nedokáže sa symetricky usmiať ani vyceriť zuby. Jeho úsmev je len na pol úst. Len na zdravej strane.
Ochorenie nie je našťastie každodenné, ale ani príliš zriedkavé. U detí sa vyskytuje zhruba od 5. roku života. Pôvod bol a sčasti stále je nejasný, hoci princíp poškodenia je známy. Dlho sa ochorenie označovalo ako „ e frigore“ čiže z nachladnutia, dávalo sa( a zrejme právom) do súvislosti s pobytom v prievane, autoklimatizácii, mrazu, alebo jednoducho nachladnutiu. Nerv sa zapáli a opuchne. V podstate by sa nič nedialo, problém je však v anatomickom uložení nervu. Prebieha totiž na kuse v kostenom kanáliku skalnej kosti na spánku a opuchnutý nerv sa doň nezmestí. Kostená schránka ho stlačí a obmedzí alebo úplne zastaví prívod krvi do nervu a jeho obalov a tým znemožní jeho funkciu- inervovanie mimického svalstva ktoré ochrnie.
Celé desaťročia sa vôbec nepátralo po pôvode zápalu, lebo … ako uvádzam vyššie. Liečebne sa dávali prvé dni kortikoidné hormony vo vyššej dávke a vitamíny B1 a B12 na urýchlenie regenerácie nervu po vyhojení opuchu. Samozrejme sa muselo chrániť oko, aby nevyschla rohovka, keďže pacient nedokázal zavrieť viečko a stratilo sa prirodzenie omývanie oka slzami. No a nasledovala intenzívna rehabilitácia. Väčšinou dochádzalo k vyhojeniu v priebehu 3-4 týždňov bez následkov, prípadne nepatrné zvyšné postihnutia pretrvávali dlhšie. Mimoriadne dôležité bolo liečbu zahájiť včas a dostatočne dlho, samozrejmosťou bol pokoj na lôžku. Avšak. Časy sa menia a choroby s nimi.
Ukázalo sa, že príčinou obrny lícneho nervu môže byť aj lymská borelióza, ako prejav izolovanej neuroboreliózy, čiže postihnutia nervového systému( časté a nebezpečné sú zápaly mozgu, mozgových blán, zápaly miešnych koreňov…) Videl som už človeka po prekonanej neuroborelióze na invalidnom vozíku. Ale neodbočujme. Keby som pred 30.rokmi povedal na atestácii, že obrnu lícneho nervu liečime širokospektrálnymi antibiotikami, tak letím aj s dverami! Neslýchané! A ľaľa, už je to tu.
Počet ochorení zapríčinených boréliou zrejme stúpa, podľa našich skúseností je to až polovica obŕn, ktoré prijmeme na oddelenie( je ich ročne okolo 10-12). Preto od istého času paušálne robíme všetkým deťom lumbálnu punkciu – odber mozgo-miešneho moku medzi stavcami L4-L5, kde už nie je miecha ani nervy na zistenie prítomnosti protilátok proti borélii. Paušálne podávame od začiatku k štandardnej liečbe patričné antibiotiká, kým sa pôvodca potvrdí( pokračujeme v liečbe) alebo vylúči ( ATB vysadíme) čo trvá cca 3 dni čakania na laboratórny záver. Liečba po potvrdení nálezu borélie trvá 3 týždne a lieky sa dávajú priamo do žily. Rehabilitácia je taktiež nevyhnutná, po liečbe odporúčame neslniť, chrániť oči UV filtrom, pokojový režim s obmedzením fyzickej námahy niekoľko týždňov.
No a teraz ten príbeh. Podám ho vo virtuálnej rovine, aby náhodou… hoci sa stal naozaj. Na jedno detské oddelenie bola prijatá 14- ročná slečna s obrnou ľavého lícneho nervu. Prípad ako z učebnice- ľavé oko nedoviera ani úsilím, zúbky cerí na pol úst. Personál zahájil štandardnú liečbu , ako keby sa jednalo o prípad boréliového postihnutia – kortikoidy, mega dávky vitamínov a špeciálne antibiotiká. Plánoval sa odber mozgomiešneho moku, aby sa borélia potvrdila alebo vylúčila a liečba nasledovala ako treba. Na veľké prekvapenie personálu, po necelých 24 hodinách prišla matka a oznámila, že dieťa berie na negatívny reverz domov. Dôvod- odchádzajú na dovolenku do Bulharska!
Šok bol z toho riadny a nepomohla ani 20 minútová intervencia primára a ošetrujúcej lekárky, kde matke boli vysvetlené všetky riziká s tým spojené, aj možnosť trvalého postihnutia chyteného svalstva, ak nebude pokračovať potrebná liečba a aj rehabilitácia. Čo reálne hrozilo? Vysadenie potrebnej liečby ponechá nerv opuchnutý a môže sa nenávratne poškodiť. Ak by sa nasadili kortikoidy na domov, je to nešťastná voľba na horúce prímorské slnko, lebo počas liečby kortikoidmi vo vyššej, protizápalovej dávke sa slniť absolútne neodporúča. Ďalej . postihnuté viečko nedokáže prekryť oko a očná guľa sa musí denne odborne ošetrovať. Vyschnutá rohovka totiž môže zvredovatieť deformovať sa a poškodenie zraku je veľmi nepríjemné a zväčša trvalé. No a samozrejme, pacientka nebude rehabilitovať, lebo to treba pod odborným dozorom, nehovoriac o tom že nebude mať pokoj na lôžku, čo je základný predpoklad liečby všetkých zápalov. Taktiež ostane nezodpovedaná otázka či ochorenie spôsobila borélia, alebo nie( čo by bol lepší prípad).
Nič nepomohlo, matka trvala na svojom. Úmyselne a vedome silno zvýšila pravdepodobnosť, že postihnutie lícneho nervu sa nemusí optimálne vyhojiť a slečna môže mať dlhodobé problémy, pričom krivý úsmev nemusí byť ten najhorší. Toľko hlúposti a arogancie v jednom sa tak ľahko nevidí.
Nuž, prešli dva týždne a vrátili sa. Pacientka bola zhoršená, viečko nedovierala, postihnutie lícneho svalstva bolo horšie. Liečba sa zahájila znovu, aj ked personál ostal skeptický, čo sa týka výsledku. Matka dokonca súhlasila aj s odberom mozgomiešneho moku, čo predtým rázne odmietala. Našťastie, borélia sa nepotvrdila, poškodenie nervu zápalom ukáže magnetická rezonancia. Je však vysoká pravdepodobnosť, že liečba bude veľmi dlhá a výsledok neistý. Matka svojim arogantným rozhodnutím poškodila svoju dcéru na zdraví. Posudzovať či je to úmysel, či nedbanlivosť by prináležala skôr iným úradom a orgánom. Najhorším trestom pre túto matku bude, že bude musieť možno roky pozerať na svoju dcéru, ktorá sa bude možno hanbiť usmiať, lebo bude mať krivý úsmev.
Každoročne trpia tisíce deti telesné a duševné útrapy zavinené rodičmi. Ťažké úrazy zavinené nedbanlivosťou( samozrejme ak dieťa zakopne o koberec a padne na pusu, len ťažko možno viniť niekoho, ale ked opakovane padne do otvorenej pivnice a privodí si krvácanie do mozgu, či sa skotúľa dolku nechránenými schodmi, to už je iná sóda. Pády maličkých zo stolov, postieľok, popáleniny kávou, čajom či polievkou lebo mama sa zabudne na fejsbúku, otravy nedbalo uchovanými liekmi, chemikáliami, to všetko má potenciál privodiť deťom veľké telesné útrapy a dlhodobé bolesti( napr. popáleniny). Žiaľ, drvivá väčšina týchto často nebezpečných a potenciálne aj smrteľných úrazov prebehne bez odozvy. Ani bulvár sa o ne nezaujíma. Sú ich ročne tisíce, nehovoria o duševnom utrpení, ktoré rodičia navodzujú deťom svojim egoizmom a aroganciou pri rozvodoch( kedy si z detí doslova robia rukojemníkov a je im jedno, že ich duševne mrzačia!!!) alkoholizmom, ignorovaním ich potrieb, atď., atď., atď.- zoznam by bol ešte veľmi dlhý. Aj verejnosť sa k tomu stavia veľmi vlažne, dokonca aj ked rodič nechá dieťa ugrilovať v lete v zavretom aute.
Tu sa poľuje hlavne na zdravotníkov. Hĺavne bulvár omieľa donekonečna niektoré obľúbené kauzy, hoci ešte žiaden orgán nerozhodol, či zdravotníci pochybili, alebo nie. Skrátka sa lynčuje, kope uráža, zriedkavé nie sú ani vyhrážky smrťou. Niekedy keď človek číta na fcb tie komenty a názory tak si povie, či tí ľudia sú vôbec príčetní, čim im frustrácia a katastrofálny stav slovenského zdravotníctva úplne nezatemnili mozog.
Jasné, aj medzi zdravotníkmi sú rôzni jedinci, ako vo všetkých profesiách. Nezastávam nikoho, ale nepoznám jediného lekára, či sestru, ktorý by úmyselne poškodil dieťa. Chápem aj žiaľ a rozhorčenie rodičov, keď stratia dieťa. Je to strašné. Ked som pred 37 rokmi nastúpil na detské oddelenia ako mladý, umieralo nám ročne na oddeleniach detí a novorodencov cca 30-50 detí ročne. Niektoré choroby našťastie úplne vymizli, pokročili sme. Dnes je úmrtie dieťaťa a dokonca aj novorodenca skôr raritou. A skvelou agendou pre bulvár: a ja mám skúsenosť, že najviac okolo seba kopú rodičia, ktorí majú pocit nejakej viny či vlastného opomenutia. Je prirodzené, že lomcujú nimi emócie, že vidia veci iným pohľadom než objektívne sú. Okrem toho, zdravotníctvo nie sú len sestry a lekári. Sú to aj menežmenty nemnocníc a podmienky, aké zdravotníkom pripravia, je to aj ministerstvo, ktoré je úplne bezzubé a bezradné. Máte pocit, že to ide so slovenským zdravotníctvom dolu vodou? Oprávnene. Ale ako sa kričalo 17.11.1989 na námestiach – Kto za to môže?
Čo je ale podstatné, že dnes úplne ľudia stratili rešpekt pred životom, zdravím, smrťou. Opísaný prípad konania matky je typickým príkladom pohŕdania zdravím. Vlastného dieťaťa. Ono totiž – aj dnes sú choroby a stavy na ktoré sa umiera a umierať bude a neurobíte nič, aj keby ste pri dieťati trávili celé dni a noci. Aj zápal slepého čreva je choroba POTENCIÁLNE smrteľná. A mnoho iných, o ktorých si laik myslí, že „brnkačka“. Ja viem, že týmto blogom si slávu neurobím. A je mi to jedno, len aby sa vedelo, že existuje aj iná, odvrátená strana diania, kde zdravotníci rolu nehrajú. Tisíce detí ročne poškodia na zdraví vlastní rodičia…